Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Na Slovensku thrash metal existuje od konca 80. rokov, netrvalo však dlho a ocitol sa v tieni extrémnejších žánrov. Na výslnie sa celkom úspešne začal predierať až kedysi po roku 2000 a v súčasnosti by sa na Slovensku dalo nájsť niekoľko skupín, ktoré tento žáner v jeho klasickej podobe úspešne oživujú. Medzi špičku osobne radím aj bratislavských MAJSTER KAT, ktorých som donedávna skôr len „bral na vedomie“, ich druhý album „Memento...“ ma však naozaj príjemne prekvapil a dodatočne som si „naštudoval“ aj debut. Tak tu teraz máte rozhovor, odpovedal basgitarista Tapyr.
Od vydania „Mementa“... ubehlo už vyše roka, dá sa teda tak trochu aj bilancovať – čo sa odvtedy okolo albumu udialo, s akými ohlasmi sa stretol a koľko kusov z nákladu – CD aj vinylov – vám ešte zostalo?
Ahoj, pokiaľ ide o „Memento...“ tak zo strany recenzentov sa k nám dostalo mnoho vysoko kvalitných a pozitívnych recenzií a boli sme naozaj príjemne prekvapení. Tým sa nám dostalo veľkej satisfakcie za naše úsilie. Na druhú stranu, aby som bol úprimný, tak ohlasy od fanúšikov sa k nám už v takej miere nedostali. Podstatné pre nás je, aby sa naša hudba páčila hlavne tým, ktorí si ten album zakúpili, ľuďom, ktorí chodia na naše koncerty alebo nás nejako inak podporujú a práve od nich tá spätná väzba až tak neprichádzala, tak len môžeme dúfať, že sme ich nesklamali. Ak ide o skladové hospodárstvo, tak vinyly zatiaľ len dávame do obehu a z CD máme ešte k dispozícii niekoľko desiatok kusov.
Čo hovoríš na spoluprácu so Support Underground, mám pocit, že Petr robí slušný kus roboty a svoje kapely má fakt rád, ako ste to spolu dali dokopy?
Presne si to vystihol, Petr (Koník) odvádza pre svoje kapely v rámci jeho možností naozaj maximum. A ešte aj mnoho navyše. Ak by som chcel použiť nejaký retro pojem, tak poviem, že Support Underground plní plán na 120 %. My sme sa zoznámili ešte x rokov dozadu, kedy náš gitarista (Los) spravoval jedno internetové fórum. V tom čase ešte neboli facebooky a pod., takže tam vznikali zaujímavé diskusie o muzike a ľudia si vymieňali raritné nahrávky. Nakoniec sa tam zoskupila naozaj skvelá parta ľudí a robili sa dokonca aj spoločné stretnutia, ktoré organizoval práve Koník. Pre mňa to je naozaj dobrosrdečný človek, ktorý nemrhá slovami, ale oháňa sa skôr činmi. Aj keby sme nefungovali v spolupráci kapela-vydavateľ, tak poviem, že je to jeden z najlepších ľudí, akých som v živote stretol.
Prejavilo sa vydanie nového albumu aj stúpajúcim počtom koncertov a festivalov, na ktorých ste s MAJSTER KAT hrali, resp. budete hrať? Čo v tomto smere vidíš ako doterajšie najväčšie úspechy? A čo by ste v tomto smere chceli dosiahnuť v budúcnosti?
To vôbec, koncerty a festy po vydaní albumu nijako výrazne nevystrelili. Väčšina koncertov, na ktorých hráme, sa odvíja od toho, ako si to zorganizujeme sami, alebo nám hodia pomocné lano kamaráti z iných kapiel. Ak sa máme baviť o letných festivaloch, tak tam sme nikdy nejako veľmi nedominovali. Tipujem, že sa naše ksichty moc nehodia na slnkom osvietené pódiá, preto nás organizátori radšej obchádzajú (úsmev). Tie ciele do budúcnosti v tomto nijako konkrétne nemáme, chceme iba hrať a chceme hrať viac ako doteraz. Ja som vždy chcel hrať v kapele, aby som hrával živé vystúpenia a nie písal kapelné statusy na Facebook ako jebek, k čomu sme sa za posledné obdobie ako kapela nejako dopracovali. Ak by sme sa mali baviť o nejakých „úspechoch“, tak to bola účasť na jednej akcii v Poľsku, kde sme vystupovali ako jeden z headlinerov s omnoho známejšími kapelami, akými sú DEATH ANGEL, SUICIDAL ANGELS, HIRAX a SODOM (tí na poslednú chvíľu kvôli chorobe zrušili svoju účasť).
Čo hranie v zahraničí – teraz iste nemám na mysli Česko – čo všetko sa už podarilo a s akými ohlasmi?
Iba Poľsko. Hrali sme tam trikrát, z toho prvé dve akcie boli naozaj výnimočné. Bolo skvelé pozorovať, ako ľudia z inej krajiny ovládajú naše texty a masovo podporujú náš set.
Aké veľké promo ste urobili pre zahraničie, kam všade sa album dostal?
Rovnako ako pri „Zvrhlosti“, tak aj pri tomto druhom albume sme spolupracovali s jedným Poliakom, ktorý nám zabezpečoval promo „po svete“. To znamená, že vybavil množstvo rozhovorov, recenzií, hraní v internetových rádiách, priestor v printových mediách a pod. Bolo toho naozaj dosť, ale ak by ťa zaujímal záujem zo strany zahraničných fandov, tak tam sa dá rádoby hovoriť o pár kusov CD, ktoré si objednali. Ale v rámci geografie to bolo pestré, objednávky došli z US, Japonska, Fínska, Anglicka, Nemecka, Talianska a samozrejme z Poľska. Takto sme možno rozhodili tak 15-20 kusov diskov, čím sme rozhodne svetové rebríčky predaja nezamiešali, ale určite nás to potešilo.
Ako je na tom novinka, resp. celá tvorba MAJSTER KAT, s ohlasmi v zahraničí? Predsa len, kapela spieva v slovenčine, čo hlavne pre anglofónny svet môže byť niekedy až priveľká exotika, obzvlášť v takom tradičnom štýle akým je thrash metal. Pocítili ste to niekedy ako handicap, alebo to naopak bolo prijaté kladne?
Paradoxne sme nemali nikdy pocit, že by to ľudia spoza našich ČS hraníc nejako riešili. Možno im práve tá exotika imponovala. Myslím, že viac to riešime my Slováci. To, čo by nám malo byť prirodzené, nad tým sa pozastavujeme.
Po slovensky spievate už od začiatku, prečo vlastne? Možno v tom hľadať aj nejaké nadviazanie na tradíciu osemdesiatkového domáceho metalu? Alebo je to o primárnej orientácii na slovenské a české publikum? (Osobne si myslím, že pri kvalite a nápaditosti vašej hudby sa takto „pri zemi“ držať ani netreba, na druhej strane, pokiaľ to zahraničie berie aj takto, v podstate sa vec podarila a je dobre ako je.)
Máme radi ten domáci osemdesiatkový metal, ale nikdy sme nechceli byť nejakou jeho reinkarnáciou do súčasnosti. Stretol som sa s názormi, že nás ľudia k nemu prirovnávali, ale je to blbosť. Hudba, ktorú robíme my, je úplne iná ako mali tieto naše staré kapely, nám skôr išlo o to hrať tak nejak „klasicky“. Nikoho z kapely nejako nebrali moderné prvky, ktoré sa do metalu začali vsúvať od polovice 90 rokov. Takisto thrash sa v tom obodí začal dosť miešať s HC vplyvmi a nám táto fúzia nikdy nesedela. Preto sme sa chceli vrátiť ku koreňom žánru. Ale nebolo to prvoplánové, pretože to, čo hráme, nie je presne ten klasický thrash ako ho ľudia poznajú. Ak ľuďom, ktorí tento žáner nesledujú bližšie, pustíš tie najznámejšie kapely ako napríklad SLAYER, SEPULTURU, a potom na porovnanie MAJSTER KAT, tak ich asi celkom zamrzí, že tieto kapely su v jednom žánrovom balíku (smiech). Ešte by som sa vrátil na začiatok otázky k tej slovenčine. Slymák (spev) nevie po anglicky, takže bolo by asi trochu trápne to vyskladávať foneticky. Ale to nie je dôvod. My sme prirodzene išli do rodnej reči. Všetkým sa nám to vždy páčilo a je aj super, keď si na našom koncerte idú tie texty aj zvery v hľadisku.
Je rozhodne pravda, že kto nemá aspoň bežný pojem o angličtine, radšej nech ostane pri rodnej reči, vám sa napríklad podarilo osloviť ľudí a vaše veci s vami na koncerte spievajú. Akurát v booklete by sa pár chýb nájsť dalo, čo je trochu škoda. Kto je autorom textov, píšete to viacerí, či jeden „sólista“?
Čítali sme tvoju recenziu (ktorá bola mimochodom veľmi kvalitne podaná) a tvoja výtka ohľadom tej gramatickej chyby nás dosť nasrala. Nie v tom poňatí, že si na to upozornil, ale z toho dôvodu, že sme si dali vážne záležať na tom, aby tam chyby neboli. Tie texty sme prechádzali naozaj veľakrát a vo finále sme to ešte poslali kamarátke na korektúru, tak o to viac nás zamrzelo, že aj tak sme niečo prehliadli. Vždy sa snažíme robiť všetko poctivo, nevynímajúc ani túto stránku veci, ale vidíš, nebyť teba, tak o tom ani nevieme. Ale teraz som trochu zmätený, lebo inú chybu, ako tú ktorú si vypichol v recke, som nezaregistroval. Pravdou je, že som po tom ani moc detailne nepátral, lebo už by som s tým nič aj tak nespravil a len by to zamrzelo, ale aj tak som prekvapený, že teraz spomínaš „pár chýb“. No nič, do budúcna ešte sprísnime tu kontrolu. Ja sám sa priznám, že s dobou internetu som gramaticky dosť zdegeneroval. Cítím neistotu pri niektorých slovíčkach a nehovoriac o kope hrúbok, ktoré vznikaju naozaj nepochopene, keď zdeľujem niečo v rýchlosti. Ak si niekedy po sebe niečo prečítam, tak žasnem, že som prešiel cez prvý stupeň ZŠ. A kámo, čiarky? Tak tie strieľam jak ľahký guľomet náboje. Kam mi prst vystrelí, tam ju tresknem (smiech). Ale serie ma to, sakra. No a mimochodom, vopred vďaka za korektúru mojich odpovedí pri tomto rozhovore, hehe (smiech). Nech nevyzerám ako úplny debil (smiech). Ale som asi odbočil, tak spať k otázke. Autorom všetkých textov je výhradne Slymák. My ostatní máme do tejto zóny ZÁKAZ VSTUPU (smiech). Jeho texty mám ale veľmi rád.
Vzhľadom na to, ako „Memento“ dopadlo celkovo, z tohto netreba robiť nejakú tragédiu, proste stane sa. Napríklad to balenie do „truhlice“ je vydarený nápad, kto to celé vymyslel a vyrobil? Nemyslím si, že by na toto boli stroje. A aká bola prvá vydavateľova reakcia na takýto nápad?
Ten drevený obal je naozaj brutálny. Som rád, že naša kapela sa môže pochváliť niečím takým originálnym. Všetko, od nápadu až po samotnú manuálnu realizáciu, ma na svedomí náš spevák Slymák. Keď sme to predložili pred Support Underground, tam sa to stretlo len s nadšením.
Tuším to vyšlo aj na vinyle, ak sa nemýlim?
Áno, pár týždňov dozadu sme do ponuky dali aj vinylovú verziu. Toto bola ale taká nešťastná kapitola sama o sebe. Vinyl sa totižto zadal do výroby hneď po vydaní albumu, ale naša spolupráca s danou francúzskou firmou nedopadla tak, ako sme si predstavovali, a nakoniec z toho bolo viac ako ročné omeškanie. V istý moment sme sa zmierili aj s tým, že sme naleteli podvodníkom, keďže za objednávku sme platili vopred. Vo finále to dopadlo dobre, akurát z tých dvanástich vlasov, čo mám ešte na hlave, pošlo ďalších sedem do stratena (úsmev).
Ešte k tej slovenčine – všimol som si, že u istej časti tunajšej scény sa rodná reč vracia, zvlášť potom, čo sa ČAD stali celkom známym pojmom aj mimo podzemia. Vo všeobecnosti je rodný jazyk celkom pochopiteľne súčasťou arzenálu mnohých „pohanských“ metalových spolkov, u nás sa ale sčasti vrátila v thrash metale, ako výborný príklad môžu popri vás slúžiť CATASTROFY alebo MARIA CHUANA. Myslíte, že je to preto, lebo je to ľahšie ako angličtina? Napísať slušný text po slovensky totiž tiež nie je žiadna sranda. Alebo je tam snaha dostať sa bližšie k domácim poslucháčom alebo do rádií? Keď sa to tak vezme, myslíš si, že je šanca, aby v slovenských rádiách – a teraz nemyslím Rádio_FM či pár lokálnejších, tvrdej hudbe naklonených staníc – v bežnom vysielacom čase zneli tvrdé metalové skladby s textami po slovensky?
Áno, ten návrat slovenčiny zaznamenávam aj ja a úprimne, mám z toho radosť. Máme tu skvelé kapely, ale mňa nejako výnimočne nebavia, ak tam počujem angličtinu. Fakt ma to mrzí, že tak hovorím, nechcem nikoho z „kolegov“ uraziť, ale na svete sú tisíce a tisíce kvalitných kapiel, preto mi viac sedí, ak angličtinu počujem od zahraničnej kapely. Ale ak príde slovenská kapela, a s dobrým slovenským textom, tak to ma berie viac ako mnoho svetových kvalitných spolkov. Ale presne ako si uviedol, napísať dobrý text po slovensky je silná vec. Angličtinu málokto rieši, že čo tam vlastne hulákaš, ale pri slovenčine, tak tam treba dať veľký pozor na trápnosť (smiech). Myslím, že v otázke rádií máme všetci jasno. Hrať metal v slovenskom éteri je divoká utópia.
Myslím, že patríte medzi spolky, ktoré text považujú za dôležitú súčasť hudby, čo mi je sympatické. Myslím, že dosť vás inšpiruje histórie, hlavne temná stránka náboženstva či súdnej praxe, a takisto nesiete protivojnové posolstvo. V čom sú tieto historické i moderné témy pre vás dôležité? A ako vnímaš náboženstvá ako také?
S historickými textami sa začalo pri vzniku kapely, aby to malo celé nejakú štruktúru, kde by názov, texty a aj celkové grafické prezentovanie kapely tak nejako spolu korešpondovalo. Postupom času sme sa ale nechceli točiť okolo jednej témy. Písať o inkvizícii, mučení a iných cirkevných praktikách zo stredoveku ti síce naozaj dáva široký priestor na tvorbu, ale nechceli sme uviaznúť v jednej póze. Na druhú stranu, ak píšeme o niečom „modernom“, tak to zrovna nie sú témy súvisiace s globálnym otepľovaním, nukleárnou vojnou alebo digitálnou technológiou. Slymák to vie vždy tak nejako pekne zaobaliť. Napríklad skladba „Podlé slová“ pojednáva o bezdomovcoch, na čo som ja po prečítaní textu ani neprišiel (smiech). Ale to je moja chyba, pretože mám strašne malý mozog (smiech). O náboženstvá sa ja vôbec nezaujímam. Mne celé to modlenie príde absurdné a mám averziu voči všetkému radikálne, či už je to islam alebo kresťanstvo. Mne to ten malý mozek neberie, že v 21. storočí a stále je tu TOTO.
Páči sa mi, že kritiku náboženstva vediete skôr v rovine pripomínania zla, ktoré bolo pod jeho rúškom spáchané, nie nejako pubertálne „pobiť, spáliť, vyvraždiť“. A takisto sa na pódiu netajíte odporom k nacizmu, čo je v dnešnej dobe „prvoradá je hudba a je jedno, aké sú názory..“ skoro až menšinový názor. Vymedziť sa proti tomuto je niekedy na Slovensku až odpísaním sa pre „slušnú spoločnosť“, nestalo sa vám napríklad, že by vám niekto toto vytkol v štýle „to sa do metalu nehodí“?
Konkrétne s tým, že by sa to do metalu nehodilo, sme sa nestretli. S náckami sme svojho času mali taky menší problém. To bola doba, kedy títo chudáci chodili bežne na metalové koncerty v Bratislave a my sme to pri organizovaní nášej akcie stopli. Muselo to ísť trochu silou, keďže sme zabezpečili na bráne „rváčov“, ktorí týchto pripičencov posielali domov k rodičom. S tým samozrejme šlo ruka v ruke to, že sa k nám doniesli nejaké vyhrážky, že na najbližšom koncerte sa stane to a to. Ale našťastie to ostalo len pri takom prázdnom pľuvaní do vetra. Ale bolo to kurva fakt nechutné, keď si šiel za muzikou a niekedy si tam videl čurákov, ktorí tvojim kamošom pokojne rozkopávali ksichty a nikdy si nevedel, čo sa stane aj tebe. Akože netreba si pod tým predstavovať úplny Bronx, ale títo chudáci jednoducho nemajú čo hľadať na takýchto akciách. Vtedy to boli zasraní kinder blackmetalovi trtánci, čo im od samej zbabelosti vykusovali chlpy z prdele a ťahali ich medzi nás. Ale to už je minulosť, teraz je iná doba a „plešky“ už vôbec neregistrujem, čo je super. Úprimne, vôbec nemám ani prehľad o tom, kto je fašista, čo je fašistické, kam sa chodiť môže, kam nie a podobne. Začínam akuráť pozorovať trochu extrémizmu z druhej strany, kedy sa boj proti fašistom dostal do takej miery, že stačí málo a urobia fašistu, xenofóba, rasistu a neviem čo ešte pomaly z kohokoľvek. Za seba poviem, že strašne milujem rokenrol, rád chodím na koncerty a je mi uplne prirodzené, že kopa hoven je viac ako nácek. No a viac sa v tom nevŕtam.
Na metalovej scéne pôsobíte už od roku 2001, ako vnímaš jej vývoj odvtedy až po súčasnosť? A ako si na tie roky spomínate ako kapela – začiatky, prvé skladby, prvé koncerty?
Návštevnosť ľudí na koncertoch je za celú našu históriu plus mínus rovnaká. To znamená plus mínus biedna, ale čo už. Sťažovaním si nepomôžeš a hrať prestať nechceš. Treba ísť ďalej a robiť čo ťa baví. Teraz je to lepšie, lebo ten thrash a old school ako taký zaznamenáva renesanciu, a to nielen u nás, ale aj vo svete, kde funguje nespočetne veľa neothrashových kapiel, čo dopomohlo k tomu, že na koncertoch stretávaš mladých ľudí v onašívaných vestách. Desať rokov dozadu, keď sme hrali na nejakej akcii, sme s naším imidžom vyzerali ako muzeálne archaické typy (smiech).
Veru, riflovky sa vracajú, aj v Collosseu na Roxor Thrash Feste to vyzeralo ako v časoch okolo roku 1990, príjemné retro. Ako si na akciu spomínate vy?
Parádny koncert, parádna organizácia, parádni ľudia, parádny klub, parádna after party, parádne kapely, ale škoda tej návštevnosti. My sme si to užili, ale ľudia, čo to organizovali, asi nie až tak.
Myslím, že domáce metalové časy spred roka 1989 si aspoň niektorí pamätáte. Ako by ste ich opísali mladším ročníkom?
My až takí starí nie sme, hehe. Jedine spevák Slymák zažil tu dobu a ešte ho stihla líznuť tá éra vypredaných metalových koncertov v bratislavskom PKO. A samozrejme vravel, že to bolo iné. Fandovia neriešili také pizdoviny, ako sa to robí teraz a proste došli s partou kamošov zabaviť sa na muziku, ktorú mali radi. Toto mu závidím, s výnimkou gigantických zahraničných interpretov sú koncerty, ktoré navštevujem ja, charakteristické prázdnymi klubmi.
S tými starými časmi vidím jednu paralelu – metal je veľkou časťou slovenskej verejnosti stále vnímaný nie priam pozitívne, ako niečo škodlivé, čo by radšej existovať nemalo. Čím to podľa teba je, keď v niektorých krajinách, napríklad v Nórsku alebo Fínsku, je už metal vnímaný občas aj ako súčasť kultúrneho dedičstva?
Myslím, že máme taky genetický kód, ktorý z nás robí o dosť konzervatívnejší národ, ako sú napríklad tebou spomenuté krajiny. Dám ti príklad priamo na mne. Idem v Bratislave na koncert a nastúpim do autobusu s onašívanou vestou na sebe a nábojakom cez pás. Polovica busu sa na mňa otáča ako na dementa, čo vybehol niekde z kanála. Ja si len pomyslím, že či im nejebe, že či ta naša spoločnosť je ešte stále taká skostnatená a dokáže ju natoľko šokovať, ak nesplývaš s davom? No a na druhý deň ti idem s manželkou nakupovať do Viedne. Čakám ju pred obchodom, znudene pofajčievam a tu ti prejde týpek, ktorý ma polovicu hlavy vyholenú a na druhej strane ružové háro. Na sebe tigrované elasťáky, na krku reťaz z bicykla, v nose 74 piercingov a na nohách čižmy s dvadsaťcentimetrovou platformou. Čo ti jebe? Ciga mi pomaly vypadáva z huby a zhypnotizovane na neho čumím, až kým nezájde za roh. Okolo mňa bolo v tom čase asi pätnásť Rakúšanov. A teraz hádaj, koľko očí prepaľovalo toho borca pohľadom? Poviem ti, že len dve vyjebané Tapyrove buľvy. Ja jediný „veľký bratislavský rebel“ som v porovnaní s rakúskou „bežnou vrstvou“ pôsobil rovnako prekvapene ako keď šachista príde o panictvo. Akože nemyslel som si o ňom nič zlé, ale jediný som mal vôbec potrebu sa nad jeho outfitom nejako pozastaviť. To sme my, konzervatívni Slováci. A metal je pre našu verejnosť stále niečo iné. Buď si z toho robia srandu, alebo to odsúdia, že to je len bordel. Pritom si to nik z tých „kritikov“ ani nepustí, takže nadávajú na niečo, čo ani nepoznajú. Ale ruku na srdce, to isté robí množstvo metalistov pri iných žánroch, čo je vlastne rovnaká blbosť.
Keď sme pri tomto – ako si vnímal tie nechutnosti a úbohosti okolo minuloročného Gothoomu? (Za seba poviem, že vyznávači náboženstiev a ideológií s takým maslom na hlave by mali napočítať aspoň do tisíc, kým sa pustia do boja proti tomu, čo považujú za „zlo“. A to hranie sa na obete v akútnom ohrození bolo už len smiešne.
Ja mám takú jednú špatnú vlastnosť, že pri rozpitvávaní nejakej témy dokážem samého seba neskutočne nasrať. Poznáš ten pojem „samonasierak“, že? Chcem teda ostať pokojný a rád by som sa podpísal pod tvoje vyjadrenie, lebo do bodky vystihuje môj názor, akurát v omnoho slušnejšej verzii.
S tým samonasieraním to mám podobné. Je sranda, že tohto roku už boli metalisti pre „slušných ľudí“ totálne nezaujímaví, holt, majú nové, lepšie atrakcie. Poďme ďalej -vašou domovskou scénou je Bratislava, ako vnímaš tamojší metalový svet? Ktoré spolky podľa teba stoja za spomenutie, vypočutie, a ktoré majú nejaký výraznejší „zápis do histórie“?
Pri tejto otázke pravidelne spomínam CATASTROFY a RADIATION. Sme kamaráti, ale odhliadnúc od toho, tak ma produkcia oboch kapiel aj naozaj baví. Sú to ale stále mladé kapely a ak sa teda chceme baviť o nejakom „zápise do histórie“ a aktívnych kapelách, tak treba spomenúť úderku ČAD, ktorá právom patrí na popredné miesta nášho undergroundu.
Thrash metal na Slovensku existuje od 80. rokov, kto v tomto žánri podľa tvojho názoru patrí k legendám alebo štýlotvorcom?
Napríklad osobne vôbec neuznávam GLADIATOR. Jedna vec je, že na túto kapelu som priam alergický, ale ani ich thrashové obdobie ma vôbec neberie. Možno je to práve tým, že som tú dobu nezažil na vlastnej koži. Ale faktom je, že bola to svojho času najvýraznejšia thrashová banda na Slovensku. Mne sa ale skôr páči raný EDITOR a úplne najväčší kult je pre mňa DARK MORDOR.
Po istom útlme tu v posledných rokoch vidno akúsi renesanciu thrash metalu, čo myslíš, prečo sa tak deje? Sľubných kapiel je celkom dosť, len z BA možno popri vás spomenúť napríklad RADIATION alebo CATASTROFY, v Banskej Bystrici ANSTRATUS, ACID FORCE, a je toho po Slovensku viac.
Určite tomu dopomohla tá retro éra, ktorá nastala vo svete. Ale toto určite nie je prípad RADIATION. Ja som chalanov poznal ešte v čase, keď MAJSTER KAT iba začínal a ten thrash na Slovensku bol undegroundový underground v undergounde a oni už vtedy ulietavali na tomto štýle, takže tam sa nedá hovoriť o vplyve „dnešnej doby“. S CATASTROFY som sa bližšie spoznal až neskôr, takže tam neviem, čo bolo impulzom. Ale to je jedno, podstatné je, že tie kapely tu sú, a ako si aj spomenul, na Slovensku je naozaj dosť sľubných thrashových spolkov. Je to super.
Slovenská metalová scéna ako taká – iste nepočúvaš len thrash? Máš tu nejakých obľúbencov? A aké sú podľa teba silné či slabé stránky domáceho metalu a jeho potenciál?
Každý to vidí inak. Ja budem hlásať názor, že slabou stránkou domácich kapiel je angličtina. Ako som spomenul pár otázok vyššie, mňa to proste baví v rodnej reči. Ale aj sa to potvrdzuje. Pozri na ČAD, na nové albumy LUNATIC GODS, na CATASTROFY. Idú slovenčinu a ľudí to baví. Týmto kapelám sa darí a verím, že jedným z dôvodov je okrem kvalitnej muziky aj spev v rodnej reči. Domáci, tak ako aj svetový metal, stojí a padá na ľuďoch. Ľudia v kapelách, v redakciách, organizátori, návštevníci, distrá atď atď. Máme tu skvelé kluby, skvelé kapely, skvelé novinárske podhubie, ale chýba to najdôležitejšie. Ten pocit, že to máš pre koho robiť. Odmietam ale poukazovať a doprosovať sa ľudí, aby chodili na koncerty. Čítam to v každom interview robenom so slovenskou UG kapelou, že ako by bolo fajn, keby ľudia chodili na koncerty a že návštevnosť je biedna. Áno, v tomto to je napiču! Vieme to všetci a možno to bude napiču stále. Možno to bude fajn ak to bude tak napiču, že tu potom nebude vôbec nič. Potom prestanú pičovať kapely a organizátori a budú pičovať fanúšikovia, že tu nič nie je. Asi sme fakt taký národ, že proste chceme, aby bolo stále niečo napiču. Ale do tej doby si budem ceniť každého jedného, čo príde na môj koncert. Musím ale povedať, že kapiel a koncertov tu máme naozaj veľa. Kvantita víťazí nad kvalitou, tak potom sa nedá len nadávať na ľudí, že nechodia. Niekedy sa nedá stíhať byť všade. K domácim favoritom, osobne sa snažím sledovať našu scénu a posledné mesiace som asi najviac ulietaval na LUNATIC GODS. Album „Vlnobitie“ je neskutočne silná vec. Parádna atmosféra, texty, nápady. Vážne je to fakt dobré. Takisto aj ich posledné EP „Slnovraty“ je úžasné.
S tými koncertmi je to pravda, stíha len ten, kto fakt chce, a tiež nie všetko. Ktoré koncerty z poslednej doby ťa potešili tak nejako obzvlášť?
V poslednej dobe mi viac vychádza chodiť na menšie UG koncerty, než na nejaké „veľké metalové mená“, a z tých, čo som v priebehu niekoľkých mesiacov videl, som taký najsilnejší zážitok mal z kapely ACID WITCH, čo hrala u nás v Bratislave. Neskutočne ma to bavilo, či už šlo o samotnú muziku, ale aj tá atmosféra, ktorá z toho celého išla, bola naozaj silná. No a keďže mám teraz také obdobie, že v mojich ušiskách hrá prím starý death metal, tak veľmi potešujúci bol pre mňa koncert mladej francúzskej kapely SKELETHAL.
Medzi „Svätou zvrhlosťou“ a „Mementom“ je sedem rokov. Preto tu vývoj naozaj počuť. Debut je určite viac postavený na rýchlosti a agresivite, aj spev je o dosť drsnejší. Druhý album je možno menej ortodoxne thrashmetalový a aj spev dostal skôr rockovejšie kontúry, menej sa kričí, viac spieva. Kto tieto posuny inicioval v prvom rade?
Všetko zvyklo prirodzene bez nejakého konkrétneho plánovania. Vo finále tento album vystrelil takto „pokojnejšie“, ale nebol to zámer. Ani neplánujeme hrať pomalšie a rockovejšie. Chceli sme spraviť iné skladby ako boli na debute, máme totižto fóbiu z vykrádania sa, a to platí aj na vykrádanie vlastnej tvorby (úsmev). Na čo sme sa ale zameriavali plánovane bol vokál. Chceli sme ho posadiť do polohy, aby bolo viac rozumieť slovám. Slymák píše naozaj silné texty a pri „Svätej zvrhlosti“ sme ich nechtiac trochu pochovali.
Záverečná „Na smetisku civilizácie“ je dielom sama osebe, skladateľsky skôr taká malá metalová opera. A k tomu hosťovanie Mariana Greksu. Ako k nemu došlo, nebodaj fandí aj nejakým ostrejším metalovým žánrom?
„Smetisko“ považujeme aj my v kapele za veľmi silnú vec. Jedna z mála skladieb, kedy sa muzika vyskladávala podľa textu a dopadlo to myslím dobre. Slymákovi raz niečo buchlo v hlave a napísal tento dialóg medzi Osudom, Stvoriteľom a Diablom. Keď sa to podarilo zhudobniť, chcelo to ešte nájsť vhodné postavy. Od začiatku bolo jasné, kto bude Diabol (smiech). Na Osud nám ochotne kývol Boris z CATASTROFY, ale pri Stvoriteľovi to bolo horšie. Dostali sme zopár odmietnutí a ostali tak nejako na mŕtvom bode. Mali sme nahratú skladbu so všetkými vokálnymi linkami, kde pre predstavu Los predspieval Stvoriteľov part, ale stále sme premýšľali, koho ešte osloviť. V tom čase som v TV videl reláciu Legendy popu, kde Greksa coveroval skladbu „Kapely starnú“ od MODUSU a vravel si, že ten vokál by sa nám hodil. Podarilo sa nám vypátrať na neho mail a skúsil som mu napísať. Za pár hodín mi došla odpoveď s jeho tel. číslom, že mám sa ozvať. Na hovno bolo to, že som bol vtedy akurát u Losa a obaja sme boli dosť nadrbaní, tak som radšej volal až na druhý deň (smiech). Do telefónu mi rovno povedal, že ak by do toho šiel, tak určite nebude za to nič chcieť, akurát sa mu to musí páčiť. Poslal som mu to a zvyšok už poznáš.
Blížime sa ku koncu – aké máte aktuálne novinky, vyšiel tuším nejaký singel? A čo chystáte do budúcnosti?
Tých noviniek máme teraz celkom veľa. Na druhej strane sa bojím, že na nejakú dobu to budú aj posledné novinky z nášho tábora. Ako si uviedol, spolu s platňou „Memento...“ nám vyšiel takisto dvojskladbový singel na 7-palcovom vinyle, ktorý nesie názov „Disko oksid/Disko diletante“. Takže asfaltu máme v distre toľko, že by sme mohli pomôcť našej vláde s výstavbou chýbajúcich diaľnic. Zároveň sme predstavili najnovší klip na skladbu „Zvony“, o ktorého realizáciu sa postaral Valér Tornád (ČAD/VANDALI). Vďaka pretrvávajúcemu záujmu zo strany ľudí sme sa dohodli s bývalým vydavateľom a odkúpili určitý počet CD z nášho debutového albumu, ktorý budeme môcť opäť zaradiť do našej ponuky. Myslím, že v novinkách neleníme, ale hlavnou prioritou pre nás teraz je živé hranie, takže v rámci našich možností sa snažíme dávať dokopy čo najviac koncertov.
Rakouská brutální parta si za tematickou oblast své tvorby vybrala sériové vrahy. Je tedy asi logické, že těžiště i jejich třetího alba je deathgrindový nářez. A je to slušná porce třeba pro příznivce belgických ABORTED.
Klasický "Rogga" Johansson a jeho user-friendly death metal. Letos sice nemá oslnivou formu (viz slabší PAGANIZER), ale stále je to se ctí. Minulá deska byla lepší, ale i tady si skalní fanoušek najde to své. Hned po prvním poslechu vidíte všechny karty.
Trochu emařiny, trochu punkrocku a špetka indie melancholie. KOVADLINA řiznutá CARCIO RADIO. Ve výsledku celkem pozitivní vibe. Nová kapela se staronovými tvářemi a Banánem u mikrofonu. Hardcorovější MŇÁGA? Možná.
Tahle britská parta si prostě musí vybrat co chce. Koncept, ve kterém střídáte mělký emotivní rock a temnou post metalovou vlnu šilhající po blackaze v konečném důsledku působí jako zmatlaný dort od Pejska a Kočičky.
Nesúhlasím úplne s kolegom Shnoffom, že „PowerNerd“ je „ezo“. Devinovej potrhlosti je v textoch síce dosť, no v prvom rade ide o priamočiary prog’n'roll, ktorý strhne a baví od začiatku až do konca. Ad koniec: na „Ruby Quaker“ sa už so Shnoffom zhodneme.
Devinovu sólovou tvorbu buď milujete nebo je vám lhostejná. Nenávidět Devina nějak nelze. PowerNerd je asi očekávatelný, vrstevnatý ezo prog opus, který potěšil, ale nijak mě na lopatky nepoložil. Kromě songu "Ruby Quaker" ovšem. To je šleha jako kráva.
Hvězda za rok třicetiletých Jezdců jakoby po druhém dechu na albu "Der Rote Reiter" (2017) znovu začínala blednout. Po ukrutné nudě z divného alba "The Divine Horsemen" (2021) je toto EP už druhou studiovou nahrávkou, ale stále se neděje nic vzrušujícího.